Vzostupy a pády krajín (4): Zimbabwe zažilo infláciu, akú svet dovtedy nevidel

Môže mať krajina úrodnú pôdu, dobré podmienky pre poľnohospodárstvo,
veľa nerastných surovín a napriek tomu byť chudobná? Niektorí politici
to dokážu. Príkladom je Zimbabwe.

Podporovatelia diktátora Roberta Mugabeho

Ešte pred viac ako pol storočím Zimbabwe patrilo medzi najbohatšie
krajiny čierneho kontinentu po  Juhoafrickej republike. Nie nadarmo mal
tento štát prezývku „obilnica Afriky“. Neuváženými krokmi čelných
predstaviteľov sa však tamojšie obyvateľstvo dostalo do obrovskej
chudoby, ktorú doprevádzala inflácia nepredstaviteľných rozmerov.

V priebehu 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia dokázala
ekonomika Zimbabwe celkom solídne rásť. Hrubý domáci produkt (HDP) v
prepočte na jedného obyvateľa vzrástol v priebehu desaťročia  približne o
polovicu. Rast bol ťahaný predovšetkým poľnohospodárstvom a ťažbou
nerastných surovín, ako napríklad diamanty a platina. Neskôr sa k
významným hospodárskym odvetviam pridal aj cestovný ruch.

Diktátor Mugabe

V nasledujúcich desaťročiach tamojšia ekonomika zažila zopár
krízových období, z ktorých sa vždy dokázala otriasť. Avšak od roku 1999
Zimbabwe zažilo jeden z najhorších hospodárskych prepadov, aký bol
zaznamenaný v modernej histórii. „Zimbabwe ako krajina stratila záujem
investorov v dôsledku tamojšieho súdnictva, nerealistického zasahovania
do cien a výmenného kurzu,“ povedal analytik spoločnosti Capital Markets
Lukáš Lóci.

Autoritatívny prezident Robert Mugabe, ktorý sa ujal moci v roku 1980
sa totiž zaplietol do niekoľkých vojenských konfliktov. Toto spôsobilo,
že krajina sa medzi rokmi 2000-2007 ekonomicky prepadla o 40 percent,
inflácia dosiahla 66 percent, HDP na jedného obyvateľa sa prepadlo o 40
percent a priemyselný aj hospodársky output klesol o polovicu.

Vyhnali bielych farmárov

K obrovskému ekonomickému poklesu dopomohla aj pozemková reforma
prezidenta Mugabeho. Ten sa totiž rozhodol, že dá poľnohospodársku pôdu
černošskému obyvateľstvu. Dovtedy totiž väčšinu pôdy vlastnili, prípadne
obrábali bieli farmári. Tí boli nakoniec donútení, aby opustili
krajinu. Noví čierni farmári však nemali potrebné know-how, a tak
agropotravinárska produkcia sa výrazne prepadla.

Kým dovtedy Zimbabwe exportovalo poľnohospodárske plodiny, odrazu bol
tento štát odkázaný na dovoz zo zahraničia. To sa, samozrejme,
odzrkadlilo aj na na dlhodobej zápornej obchodnej bilancii.

Ďalšie katastrofy

Výpočet katastrofálnych ekonomických opatrení nekončí. Prezident
Mugabe napriek zlým rozhodnutiam, ktoré urobil počas svojho „panovania“,
si myslel, že hospodársku pohromu odvráti tlačením peňazí. Keďže firmy
od prelomu milénia vyrábali čoraz menej, tak aj samotná vláda mala stále
menej a menej financií. Štátna kasa kvôli prepadu ekonomiky zívala
prázdnotou, a preto si hlava Zimbabwe zaumienila, že ju naplní novo
vytlačenými peniazmi. Lenže ekonomické zákony sú neúprosné a platia vždy
a všade.

Bankovka s najväčšou nominálnou hodnotou na svete

V dôsledku poklesu produkcie tovarov a služieb a nárastu objemu
peňažných prostriedkov v obehu sa rozbehol desivý inflačný stroj. Najprv
ceny začali rásť medziročne v desiatkach percent. Nakoľko Mugabe s
tlačením stále pokračoval, tak inflácia stále zrýchľovala a dosiahla
skoro nepredstaviteľné hodnoty.

Tovary a služby zdražovali zo dňa na deň. Miera inflácie presiahla
medziročný rast milión percent. Dôkazom neskutočného zdražovania je aj
bankovka s najvyššou nominálnou hodnotou na svete – 100 biliónov
zimbabwianských dolárov.

Život po hyperinflácii

Po tejto skutočnej ekonomickej nočnej more ľudia prestali používať
oficiálnu menu. A aj samotný Mugabe si nechal zájsť svoju obsesiu z
tlačenie peňazí. V roku 2009 tak hospodárstvo krajiny  dosiahlo svoje
dno a prepadlo sa na ešte oveľa nižšie úrovne ako pred viac než
päťdesiatimi rokmi. Štát obdarený nesmiernym prírodným bohatstvom
dokázal schudobnieť o viac než polovicu v priebehu dvoch generácií. 

V tom istom období štát kapituloval na monetárnu politiku a aj
napriek existencii národnej banky, bolo všetko ponechané na trhu.
Obyvatelia Zimbabwe tak začali používať zahraničné meny, ako napríklad
eurá, libry, juhoafrické randy a predovšetkým americké doláre. V
uplynulých rokoch sa hyperinflácia z ekonomiky úplne vytratila a tamojší
spotrebitelia sa musia zmieriť s cenovou defláciou, teda poklesom cien.

V ekonomike naďalej panuje veľká nedôvera. „Pád domácej meny spôsobil
vymazanie účtovných rozváh firiem a bánk, ktoré prežili. Všetky aktíva a
dlhy v zimbabwanských dolároch prestali existovať. Dnes môžeme sledovať
veľkú snahu o opätovnú kapitalizáciu. Miestne banky vyplácajú
vkladateľom úrok vo výške 10 percent za tri mesiace, čo predstavuje za
rok zhodnotenie o 46 percent,“ vysvetlil ekonóm Josef Tětek.

Všade veľká drahota

Napriek deflácii v súčasnosti je krajina veľmi drahá, keďže je
odkázaná na dovoz veľkej časti spotrebovávaných tovarov. Ako píše
americký bloger Michael Hobbes, dnes stojí plechovka coly v tejto
krajine dva americké doláre, päťminutová jazda taxíkom vás vyjde na
sedem dolárov. Pritom priemerná mzda sa pohybuje na úrovni 250 dolárov
za mesiac.

„Zaujímavosťou je, že v krajine neobiehajú žiadne kovové peniaze,
teda centy. Pritom ceny sú uvádzané aj s desatinnou čiarkou. Tie sa však
zaokrúhľujú smerom nahor a bývajú vyplácané v podobe telefónneho
kreditu alebo zľavy na budúci nákup,“ dodal Tětek.

Obnova potrvá dlho

Aj keď Zimbabwe je dnes zrejme z ekonomického pohľadu z najhoršieho
vonku, potrvá ešte veľmi dlho, kým sa odstránia všetky dopady, ktoré
spôsobili šialené kroky prezidenta Mugabeho. Ten už zrejme tiež
pochopil, čo vlastne urobil. „V súčasnosti sa prezident  snaží
presvedčiť vládu Južnej Afriky a tamojšiu podnikateľskú komunitu, aby
investovala do Zimbabwe, ktoré je otvorené novým podnikateľským
aktivitám,“ povedal Lóci.

Avšak tamojšie firmy stále majú obrovské finančné ťažkosti a vlna
krachov spoločností stále pokračuje. Pokles cien komodít taktiež veľmi
neprispieva k výraznému a dlhodobému oživeniu ekonomiky. Jemným
pozitívom by mohlo byť, že v roku 2014 vláda vydala povolenie na
preskúmanie oblasti Lupane, kde sa našli bohaté zásoby plynu. Podľa slov
ministra pre ťažbu, by sa tento rok mal začať pumpovať prvý plyn z
tejto oblasti.

Dlhú cestu má pred sebou krajina aj v zlepšovaní podmienok pre
podnikateľov. Aj keď si napríklad polepšila v posledných rokoch v
ekonomickej slobode stále zostáva na posledných miestach v celosvetovom
porovnávaní.