Vzostupy a pády krajín (2.): Najskôr vybudovali bohatstvo a potom začali rozdeľovať – Švédsko

Podľa ekonóma Johana Norberga kvôli zlým úrodám boli tamojší
obyvatelia na vidieku niekedy donútení k tomu, aby do chlebového cesta
pridávali kôru zo stromov. Život v mestách nebol o nič jednoduchší.
Preľudnenie, chýbajúca zdravotná starostlivosť, zlá hygiena a hromadenie
odpadu si denne pripisovali svoje obete. Ešte do 20. storočia musela
obyčajná švédska pracujúca rodina žiť s piatimi deťmi v jednej izbe s
kuchyňou, v ktorých sa zároveň spalo aj jedlo.
Mnoho ľudí bývalo spoločne s inými rodinami.

Štatistiky bývania zo Štokholmu ukazujú, že v roku 1900 mohlo žiť v
budove pozostávajúcej z 200 jednoizbových bytov až 1400 ľudí. Nie je
preto prekvapením, že sa v takýchto podmienkach šírilo množstvo chorôb.
Ľudia mali mnoho detí nielen pre chýbajúcu antikoncepciu, ale aj pre
riziko, že sa len málo potomkov dožije vyššieho veku.

Rastúca vlna liberalizmu

Našťastie pre Švédov však prišlo k postupnej zmene. Tá sa udiala na
rastúcej vlne slobody. Jej základy položil ešte v druhej polovici 17.
storočia kňaz Anders Chydenius, ktorého často označujú za otca švédskeho
liberalizmu, prípadne nordického Adama Smitha. Tento pokrokový kňaz
totiž už 11 rokov pred Smithom opísal fungovanie neviditeľnej ruky trhu.
Požadoval minimálny štát, ktorý zabezpečí bezpečnosť pre životy a
majetky svojich obyvateľov, ktorého jedinou úlohou má byť prevencia voči
agresie zo zahraničia a útlaku zvnútra.

Na jeho prácu neskôr nadviazali Lars Johan Hierta, Johan August
Gripenstedt a ďalší, ktorí založili veľmi silnú tradíciu klasického
liberalizmu. „V tom čase sa zrušili mnohé regulácie, spravila sa
pozemková reforma a rozšírila sa sloboda slova,“ uviedol Vlachynský.
Politika laissez-faire bola veľmi populárna a podľa Norberga bola
skvelým podhubím pre kreatívcov a podnikateľov. „V tomto prostredí
zároveň vzniklo jedno z najkrajších švédskych slov – snilleindustrierna,
teda dômyselný priemysel. To bolo označenie pre podniky založené na
šikovných inováciách, alebo podniky schopné masovej produkcie pre
export,“ vysvetlil Norberg.

Sloboda a podnikanie

Akonáhle sa povolilo úverovanie, uzatváranie pracovných kontraktov,
prepúšťanie a obchodovanie, bola už cesta od nápadu k nápaditému
podnikaniu, a od talentu k dômyselnému priemyslu, veľmi rýchla.
Priemyselné prevádzky v mnohých prípadoch zakladali polyhistori, ktorí
boli vynálezcami a priemyselníkmi zároveň. Boli úspešní ako vo vymýšľaní
nových vecí, tak aj v ich výrobe a poskytovaní spotrebiteľom.

Lars Magnus Ericsson vynašiel automatickú telefónnu ústredňu a
založil firmu L. M. Ericsson. Sven Wingquist prišiel s vynálezom
samoregulačného guľôčkového ložiska a vytvoril firmu SKF. Alfred Nobel
vynašiel dynamit a vyrobil Nitroglycerin AB (neskôr Dyno Nobel), Gustaf
Dalén vymyslel blikací mechanizmus pre navigačné majáky a založil firmu
AGA. Niektorí podnikatelia speňažili nápady iných ľudí, ako napríklad
Axel Wenner-Gren, keď vybudoval Electrolux tým, že predstavil vysávače a
chladničky švédskym domácnostiam.

V tomto období sa Švédsko začalo posúvať do budúcnosti. Prichádzal
jeden úspech za druhým. Krajina rástla a stále sa objavovali nové
možnosti. Domácnosti sa dočkali tečúcej vody i kanalizácie. Ulice a domy
boli vybavené elektrickým osvetlením. Na porovnanie hrubý domáci
produkt Švédska v prepočte na jedného obyvateľa rástol rýchlejšie v
období 1870 až 1929 než v USA, ktoré sa stali v tom čase svetovou
veľmocou. Počas týchto 60 rokov HDP vzrástlo v tejto škandinávskej
krajine 3,1 násobne, kým na druhej strane Atlantiku len 2,8 násobne.

Nástup sociálnych demokratov

Aj keď začiatkom minulého storočia sociálni demokrati nabrali na sile
a stali sa najvplyvnejším politickým zoskupením, na smerovaní krajiny
sa výrazne nič nezmenilo. Švédsko sa na rozdiel od iných krajín stále
nechcelo vzdať voľného obchodu, ktorý bol dôležitý pre malú ekonomiku
závislú od importu a exportu zároveň.

Sociálni demokrati ani odbory sa nesnažili zabrániť prirodzenému
odchodu starých odvetví ako poľnohospodárstvo, preprava a odevníctvo, ak
to malo znamenať vytvorenie nových pracovných miest v iných sektoroch.
„Uspokojili sa s presadzovaním opatrnejšej politiky, zachovali voľný
trh, ktorý tvoril bohatstvo, nechali voľný priebeh procesu kreatívnej
deštrukcie, a až následne distribuovali bohatstvo. Vedeli, že ak sa z
nich stane strana triedneho boja, moc vo Švédsku stratia,“ uviedol
Norberg.

Prechod k sociálnemu štátu

A kedy sa vlastne Švédi odvrátili od liberálnej spoločnosti?
Samozrejme, nebolo to okamžite. Všetko začalo opatrne. V roku 1950 bolo
Švédsko jednou z najbohatších krajín na svete. Daňové zaťaženie stále
dosahovalo len 19 percent HDP, čo bolo menej než v USA a v iných
európskych krajinách. Do roku 1965 toto zaťaženie nepresiahlo 30 percent
hrubého domáceho produktu. „Švédsko bolo otvorenou ekonomikou s malou
vládou, čo prinieslo úžasné výsledky, a to aj s pomocou histórie, keďže
krajina sa vyhla obom svetovým vojnám,“ pripomenul Norberg.

Ekonóm Johan Myhrman vo svojej knihe História ekonomických politík vo
Švédsku tvrdí, že napriek bujneniu štátnej aparatúry, tieto slobodné
politiky pokračovali. V období 1950 až 1970 mala krajina liberálnu
obchodnú politiku, konkrétne nízke clá a zhovievavý prístup k
podnikaniu, a to napríklad v oblasti daňovej politiky, ktorá povoľovala
veľmi štedré odpočítateľné položky pre investície a pod.

„V 70. rokoch, keď bola štátna kasa plná peňazí od veľkých firiem a
hlavy plné nápadov inšpirovaných západným svetom, ktorý sa posúval
doľava, začali sociálni demokrati rozširovať svoje programy a regulovať
trh práce. Verejné výdavky sa medzi rokmi 1960 a 1980 zdvojnásobili, keď
narástli z 31 na 60 percent HDP, čo sprevádzalo aj zvyšovanie daní,“
povedal Norberg.

Výsledky vysokých daní a prerozdeľovania

Reálne dopady na hospodárstvo nenechali na seba dlho čakať. Priemerné
tempo rastu sa znížilo o polovicu. Švédska mena musela byť devalvovaná
päťkrát spolu o 45 percent, aby si priemysel zachoval
konkurencieschopnosť. V roku 1990, rok pred vážnou ekonomickou krízou vo
Švédsku, sa počet pracovných miest v súkromnom sektore prepadol na
úroveň päťdesiatych rokov, no verejný sektor sa v tom istom období
rozrástol o viac než 1 milión zamestnancov.

Po tejto systémovej zmene sa hospodárstvo dostalo do ťažkostí.
Nevznikali totiž vo veľkom množstve malé a stredné podniky. Spoločnosti,
ktoré už existovali, nerástli vďaka vyšším rizikám a nákladom
regulácií, ktoré bránili prepúšťaniu pracovníkov. Mimochodom,
najvýznamnejšie švédske firmy sú stále tie, ktoré vznikli počas
laissez-faire obdobia pred prvou svetovou vojnou. „V roku 2000 len jedna
z 50 najväčších firiem vznikla po roku 1970, zatiaľ čo služby, ako
vzdelávanie a zdravotná starostlivosť, ktoré sa mohli stať ťahúňom
súkromného sektora, boli monopolizované a financované vládou,“ poukázal
Norberg.

Kým v USA medzi rokmi 1975 a 2000, narástol príjem na hlavu o 72
percent a v západnej Európe o 64 percent, švédsky príjem narástol len o
43 percent. V roku 1970 bolo Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD v
kategórii príjem na hlavu. Do roku 2000 spadlo na 14. miesto.

Vytriezvenie a prebudenie

Nakoniec si švédski politici uvedomili obrovské daňové zaťaženie,
ktoré dosiahlo svoj vrchol v roku 1994, keď tamojšia vláda
prerozdeľovala viac ako dve tretiny národného hospodárstva. Preto vládne
výdavky odvtedy postupne klesajú, pričom štát umožnil vstup súkromníkov
do niektorých verejných sektorov. „V krajine je v súčasnosti napríklad
sprivatizovaná časť zdravotníctva, ktoré funguje na ziskovom princípe,
rovnako tak asi štvrtina stredných škôl je poskytovaných súkromníkmi,“
poukázal Vlachynský.

Vďaka zlepšenej kondícii sa Švédsku podarilo prejsť cez poslednú
ekonomickú recesiu v roku 2008  bez väčších problémov oproti iným štátom
v EÚ. Podľa analytika spoločnosti Capital Markets Lukáša Lóciho veľkú
zásluhu na tom má tamojšia centrálna banka, ktorá utiahla menovú
politiku. „S ňou sa nespájajú len svetlé okamihy. Riksbank znižovala
úrokovú sadzbu s cieľom znížiť náklady domácnostiam na splácanie
hypoték. Tento fakt stál ekonomiku pomalší rast aj znižujúcu sa úroveň
inflácie,“ priblížil Lóci.  Aj napriek tomuto faktu sa HDP na obyvateľa v
súčasnosti nachádza na vyššej úrovni, ako tomu bolo pred krízou a
úroveň zamestnanosti sa zlepšuje.

I keď vláda v Štokholme stále prerozdeľuje viac ako iné štáty na
svete, nepatrí ku klasickým socialistickým krajinám, kde politici
výrazne zasahujú do bežného hospodárskeho života. Dôkazom toho je
napríklad ekonomická sloboda. V tomto celosvetovom porovnávaní sa totiž
Švédsko už dlhodobo umiestňuje na popredných priečkach.