Mydiel mal už dosť. Tak stavil na žuvačky

Žuvačky Orbit, Winterfresh či cukríky Skittles. Výrobky, ktoré sa stali bežnou súčasťou nášho života a „žujeme“ ich skoro každý deň. Ak by ste však dostali chuť na pôvodný produkt, s ktorým firma Wrigley začínala, zrejme by ste si tak dobre nepochutili. Práve naopak. Žuvačkový kráľ William Wrigley totiž začínal s výrobou a predajom mydiel. „Wrigley senior mal podnikanie v krvi. Mydlo videl ako dostatočne zaujímavý a potrebný spotrebný tovar,“ hodnotí Lukáš Lóci, analytik spoločnosti Capital Markets.

Problémový chlapec

Mydlá sa s rodinou Wrigleyovcov spájajú od konca 19. storočia, keď ich verejnosť začala vnímať ako tovar, ktorý potrebujú mať vo svojej domácnosti. Práve v roku 1871 si preto William Wrigley starší otvoril vo Philadelphii svoju továreň na výrobu mydiel. „Nešlo o príliš veľký a výnosný biznis. Bola to skôr rodinná spoločnosť s niekoľkými zákazníkmi v blízkych mestách,“ hodnotí prvotné podnikanie rodiny Wrigleyovcov Jiří Šimara, analytik spoločnosti Cyrrus.

Syn zakladateľa William Wrigley junior sa neskôr preslávil ako úspešný biznismen a inovátor v oblasti žuvačkového priemyslu. Avšak nebolo to tak vždy. Najstarší z deviatich detí nebol práve vzorným príkladom pre ostatných. Viackrát ho vyhodili zo školy a v 11 rokoch dokonca ušiel doNewYorku, kde tri mesiace žil na ulici a živil sa len predajom novín. Počas zimy sa však napokon vrátil domov, kde s ním už otec spravil poriadok.

Mydlo ako trest

Odvtedy musel Wrigley junior pracovať v rodinnom podniku, kde mal na starosti najnamáhavejšiu prácu – miešanie nádob plných tekutého mydla. Mesačne si tak zarobil jeden a pol dolára. Neskôr dokonca otcove produkty aj sám predával. Najprv v rodnom meste Philadelphii, potom chodil vlakom z mesta do mesta, kde ponúkal mydlá z košíka. „Od začiatku bolo jasné, že William mal dve z kľúčových vlastností dôležitých pre umenie predávať – osobnosť a vytrvalosť. Mal priateľov, kamkoľvek prišiel. Bez ohľadu na to, aký zúfalý bol z predaja, zostal vždy zdvorilý a nikdy sa nehádal so zákazníkmi,“ napísal vo svojej knihe Obchodníci so sladkosťami a s pochutinkami spisovateľ Nathan Aaseng.

Od mydla, jedlej sódy až po žuvačky…

Túžba vymaniť sa z otcovho dohľadu však neskôr nadobúdala reálne obrysy, a tak sa 19-ročný William rozhodol usadiť v Chicagu, kde si založil svoju vlastnú firmu. Vo vrecku mal iba 32 dolárov a za sebou podporu svojho strýka, ktorý sa stal na začiatku jeho partnerom.

Spočiatku tak predával mydlá. S cieľom získať výborný štart pre svoje podnikanie ponúkal s každým predajom malý bonus. Potom zdvihol cenu svojho produktu a bonusovú položku pridával zadarmo. „Každý má rád niečo navyše zadarmo,“ často hovorieval William Wrigley.

K mydlu tak prikladal červené dáždniky, kuchárky či jedlú sódu. Tá sa napokon ujala až tak, že od mydla upustil úplne. K jedlej sóde sa napokon rozhodol pridávať žuvačky. Prvé dve značky žuvačiek, ktoré predával, boli Lotta a Vassar. Tie však nevynašiel Wrigley. Keď potom videl, že predajnosť tohto výrobku je oveľa vyššia ako pri akomkoľvek predchádzajúcom, rozhodol sa staviť len na ne.

Bez Wrigleyho by sme tak dnes na pulte obchodov márne hľadali značky ako Orbit, Winterfresh či Skittles. Wrigley, ktorý začínal ako robotník, sa nakoniec stal žuvačkovým kráľom. „Rozšírenie podnikania bol veľmi správny krok, pretože spoločnosť ponúkala to, po čom bol na trhu dopyt, a pružne sa mu prispôsobovala,“ uzatvára Lóci.

Postreh HN: Žuvačková legenda z Tuzexu

Pavel Novotný, editor oddelenia Firmy & Financie

Fľaška Coca-Coly, tabuľka čokolády a… balíček žuvačiek Wrigley. Najcennejšie poklady, ktoré naši starí otcovia a mamy pýtali od amerických vojakov, keď v roku 1945 prišli Spojené štáty oslobodiť Československo od nacistov. Mnohí z nás potom dookola počúvali príbehy, ako boli naši prarodičia hviezdami medzi spolužiakmi, keď prišli do školy s pravými americkými žuvačkami. A obaly s nápisom Wrigley potom boli dlhé roky vzácnym zberateľským artiklom.

Keď u nás neskôr nahradila značku Wrigley komunistická konkurencia ako Pedro či Bajo, americké žuvačky sa stali skutočnou legendou. Kto mal to šťastie, že jeho strýko emigroval na Západ, alebo aspoň tam z času na čas chodieval na služobné cesty, mal postarané o pravidelný prísun tohto lukratívneho tovaru, s ktorým sa potom dalo kšeftovať v škole. Ostatní museli uprosiť svojich rodičov, aby im americké žuvačky kúpili v Tuzexe za ťažko vyvekslované bony.

A keď sa v druhej polovici 80. rokov začal dovtedy prísny režim v komunistickom bloku uvoľňovať, balíčky s nápisom Wrigley sa postupne objavovali aj v bežných obchodoch. Dnes už zrejme nenájdeme potraviny, kde by tento každodenný doplnok nemali. Hoci už pre dnešné generácie nie je žiadnym nedostupným tovarom, punc legendy si zachoval do dnešných čias.